piatok, 24. decembra 2010

Popravy a koledy


Jedna zo skupín letcov, ktorí sa dostali do kontaktu s Reptovcami boli letci zostrelení 20. novembra (posádka Ernesta Applebyho) a 11. decembra 1944 (posádka Williama Geera) v oblasti Myjavy a Dobrej Vody. Z oboch posádok sa dovedna zachránilo na kopaniciach 12 letcov. Z Applebyho posádky to boli F/O Owen M. Sullivan (alias Janko Bílik), Cpl. Leonard Chekirda, Cpl. Lawrence G. Cardwel, Cpl. Gus W. Chakos, Cpl. Anthony J. Scardino, Cpl. Lawrence B. Baumgarten, 2nd Lt. Walter B. Newbury a F/O James M. Kirchhoff (alias Ján Kulich). Z posádky Williama Geera sa ukryli v pohorí Malých Karpát 2nd Lt. John T. Zebrowski, S/Sgt. Eugene R. Hodge, S/Sgt. Wilfred E. Tritz a 1st Lt. Robert W. Wicks. V koľkých rodinách s skrývali sa už presne ani vystopovať nedá. Známe je, že Tritz a Scardino sa ukrývali na Bukovci, Sulliwan prechodne býval u Štefana Joríka, neskôr ho vystriedal Zebrowski. Chekirda bol ubytovaný u Pavla Koblišku, Chakos u Jána Joríka vo Fígrovci, Hodge u Jána Dobiáša v Rakovci a určitý čas boli niektorí letci hosťami u Pavla Jablonického v Dolných Pasekách. Samozrejme mnohí iný pomáhali ako sa dalo – zásobami, nocľahom, informáciami.

Ako prvý sa naplnil smutný osud Jamesa M. Kirchoffa. Po dopade ho našiel Pavol Haruštiak z Lubiny a vzal ho do rodičovského domu v osade Podkozince. O pár dní odviedol letca do odľahlejšej podhorskej osady Súš do rodiny Kýškovcov. Tam sa James spoznal s jeho rovesníkom Martinom Kýškom. Kirchhoff dostal falošnú legitimáciu na meno Ján Kulich. Pre istotu bol podľa záznamov hluchonemý. Posledným úkrytom sa letcovi stal dom rodiny učiteľa Stanislava Hlubockého v Starej Turej. Osudný deň nastal 16. decembra 1944. Do domu vtrhlo Gestapo a zatklo Kirchhoffa a raneného partizána Chorváta. Oboch odviezli do väzenia v Novom Meste nad Váhom.  Krátko na to zatkli a uväznili aj Stanislava Hlubockého. Pavel Haruštiak sa vydal na pomoc svojim známym. Prerezal mreže na okne cely, avšak okrem siedmych partizánov, ktorý tam boli držaní sa z jeho priateľov nepodarilo oslobodiť ani jedného. Boli totiž medzi časom prevezení do väznice v Trenčíne. Po výsluchoch a mučení boli 28.12.1944 popravení a pochovaní v hromadnom hrobe na kopci Brezina pri Trenčíne. 


Po vojne 25.5.1945 identifikovali pozostatky letca medzi ostatnými obeťami a previezli na Starú Turú, kde sa 27. mája konal pohreb Jamesa Kirchhoffa, Stanislava Hlubockého a Ondreja Chorváta. O rok neskôr, 30.10.1946, bol pokoj Jamesa Kirchhoffa opäť narušený. Jeho pozostatky boli vyzdvihnuté a prevezené s poctami do USA.


Paradoxne, Pavla Haruštiaka za pomoc americkému letcovi stíhala po vojne štátna bezpečnosť. Emigroval. Avšak láska k rodine bola silnejšia. Pri tajnom návrate do vlasti ho 27.6.1951 v Petržalke zastrelili desiatimi ranami do hrude a brucha. Mŕtvolu pochovali v hrobe bez označenia...

Týmito smutnými udalosťami poznačené Vianoce roku 1944 prežili všetci spolu u Bachárovcov. Iba Owen Sullivan sa stále liečil so svojich zranení (mal zlomenú ruku) a nemohol sa zúčastniť. Podávala sa pečená hus, víno a koláče.
Na udalosti spomína bombometčík 1st Lt. Robert W. Wicks: „Pristál som s padákom na Brezovej pod Bradlom. Za pomoci partizánov a miestnych obyvateľov som vystriedal niekoľko príbytkov a dostal sa do obce Bukovec. Tam som zostal tri týždne. V oblasti sa vyskytovalo jedenásť ďalších letcov americkej národnosti a Novozélanďan Gordon Follas, ktorý bojoval s partizánmi a neformálne viedol skupinu Američanov.
Dňa 1. januára 1945 bola skupina premiestnená do tábora 5 kilometrov severovýchodne od Bukovca. Na obranu a podporu partizánskych akcií sme vyfasovali strelné zbrane. Nemci zaútočili na tábor okolo 7. januára. Niekoľko partizánov bolo zabitých, ostatní sa rozutekali.
Ujali sa nás civilisti, dali nám jedlo. Partizáni nás nechceli previesť cez frontu odôvodňujúc to tým, že sa aj tak Rusi približujú. A tak sa skupina pohybovala v horách dookola aby sa vyhla stále sa stupňujúcej Nemeckej aktivite.           
Vo februári boli štyria Američania zajatý v obci Paseky“. Prerušme rozprávanie Roberta Wicksa a venujme pozornosť poslednému údaju. Dňa 14. februára 1945 boli zajatí v obci Horné Paseky štyria Americkí letci. Pre J. Zebrowskiho, L. Chekirdu, G. Chakosa a T. Scardina sa skončilo ukrývanie a putovali cez sústreďovací tábor v Stupave do zajateckého tábora Stalag Luft VII. John Zebrowski spomínal:  „Boli sme u Bachárovcov. Z Brezovej prišlo deň predtým oznámenie, že nemecké jednotky dislokované v ich mestečku sa chystá na druhý deň ráno na raziu po okolitých kopaniciach. Spoľahli sme sa, že ráno máme dosť času odbehnúť do hory či výmoľov a skryť sa. Nemci vyrazili z Brezovej skoro ráno a nás prekvapili ponevierať sa u Bachárovcov. Chceli sme z kruhy, čo sa okolo nás uzavrel, utiecť. Nemci nás štyroch zbadali pri skupine stromov a začali strieľať.  Neboli to len výstražné výstrely. Nezmohli sme sa na odpor. Bol by určite márny. Zdvihli sme ruky nad hlavy a vzdali sa. Nemci nás obkľúčili, vzali nám peňaženky, náramkové hodinky a identifikačné štítky.
Vypočúval nás Nemec, ktorý hovoril veľmi dobre po anglicky. Keď sme sa sťažovali, že nám jeho podriadení vzali osobné veci, okamžite im prikázal všetko vrátiť. Bol nesmierne korektný.
Z Brezovej nás previezli do Senice a neskôr do Bratislavy.“

- publikované v časopise Obrana, december 2005

nedeľa, 5. decembra 2010

Prvé mínovanie Dunaja na Slovensku

Podľa doteraz známych zistení sa prvé mínovanie vôd Dunaja na území dnešného Slovenska uskutočnilo už v noci z 29. na 30. mája 1944. V túto noc 205 skupina RAF pripravila koncentrovaný útok na letisko Feuersbrunn. Viditeľnosť bola excelentná a 35 lietadiel Wellington od 231. krídla spolu s 15 bombardérmi toho istého typu od 330. krídla zhodili na svoj cieľ 45 ton bômb. Jeden stroj bombardoval Anconu. Ponáletové fotografie ukázali deštrukciu 1 Ju 88, 1 Do 217, 1 Me 110 a neidentifikovaných jednomotrových strojov a poškodenie letiska a priľahlých budov.

Približne v tom istom čase, medzi 20:00 a 20:21 hod. vzlietlo dvanásť Liberatorov od 178 . perute 240 krídla s úlohou mínovať Dunaj v oblasti medzi Štúrovom a Veľkými Kosihami.

Liberator 178 perute RAF

Jedenásť strojov bolo briefovaných, no nakoniec vzlietlo spomenutých 12 posádok. Noc bola bezoblačná a počasie excelentné na tento typ operácií. Mínovanie prebehlo na 100 percent a dopredu vytíčené oblasti boli  zasiahnuté medzi 23:28 a 23:49 hod. z výšky 30 – 80 metrov nad hladinou rieky.

Na tomto mieste uverejňujeme zoznam posádok, lietadiel a predpísaných oblastí mínovania:
Bombardér Posádka Najbližšie obývaná lokalita k miestu kladenia mín
KG835 „A“ Lt. Van der Merwe W.J. Sűttő – Moča
EV961 „C“ W/O Steele A.L. Nyergesújfalu
EV974 „D“ Lt. Hayman N.E. Sűttő – Moča
KG828 „F“ F/Sgt. Blanckenberg J.P. Nyergesújfalu
BZ946 „L“ S/Ldr. Lewis J.H.C. Sűttő – Moča
BZ947 „N“ F/O McNaughton G.S. Kravany nad Dunajom
EW139 „P“ F/Lt. Bradley D.A. Štúrovo-Esztergom – Tát
EW231 „R“ Lt. Hall J.N. Radvaň nad Dunajom – Nezsmély
EV959 „T“ Lt. Gibson G.C.E. Patince
EW106 „U“ Lt. Knight T.E. East of Veľké Kosihy
EV822 „V“ Lt. Hesken J.H. Nová Stráž
BZ894 „Z“ W/Cdr. Smythe D.C. Zlatná na Ostove

Spolu posádky nakládli 72 kusov 1000 librových Mark V. mín. Nebol zaznamenané žiadne straty a ani nároky na zničené ciele. Ani protilietadlová obrana v danej oblasti nebola aktívna. Ľahký Flak sa ozval len počas preletu pri väčších mestách ako Komárno, Gyor, Ostrihom a Budapest.

štvrtok, 25. novembra 2010

"Duchess" v nemeckom kabáte.

V tomto dodatku uverejňujeme novú fotografiu B-24J-195-CO 44-41108 „Duchess“ pilota Allana T. Edmondsona od 456.BG / 747-BS, ktorý bol prinútený na pristátie na letisku Piešťany nemeckými letcami od I./JG 53. Vďaka internetu a výzve na fóre armyairforces.com sa nám podarilo získať fotografiu tohto B-24 tesne po pristátí a podrobnosti o poslednom lete, ktoré sprostredkoval Christoph Hartmann z Kirchdorfu. Ako zdroj informácií mu slúžila kniha Franz Neumeyer: "Heimatbuch Micheldorf" vydaná v roku 1997, kde sa spomína, že na malom letisku Micheldorf v Rakúsku pristál B-24 dňa 4. mája 1945. Piloti opustili letisko nasledujúci deň smerom do Nemecka na palube Fw 200 spolu s ďalším personálom letiska. Americký bombardér nezničili zo strachu, že explózia a požiar by mohli poškodiť Fw 200. Letci patrili ku KG 200. Neskôr sa bombardéru zmocnili Američania. Vyvrátilo sa tak aj tvrdenie z knihy o KG 200, že posledný let na ukoristenom bombardéri uskutočnili letci jednotky na B-17 dňa 2. mája 1945.


Za asistencie rakúskeho kolegu sa nám podarilo získať spomineky E. Schmidta, ktorý slúžil u KG 200 od jesene 1944. Bol palubným mechanikom a prvým mechanikom stroja B-24 41-28641, ktorý si zlomil prednú podvozkovú nohu počas pristávania v Salzburgu začiatkom marca 1945.

V apríli 1945 pán Schmidt dostal rozkaz dostaviť sa do Linz-Hörschingu a pripraviť stroj B-24 44-41108 "Duchess" na dlhý transportný let na Rodos ako súčasť "Sonderkommanda Condor" (nazývaného podľa dvoch lietadiel Fw-200 Condor, ktoré mali vo výzbroji). Jednotka podliehala veleniu Oblt. Karl-Heinz Stahnkemu. Tieto Fw-200 nepatrili ku KG 200, ale boli súčasťou TG 4 a stále niesli označenie pôvodnej jednotky, ktorou bola KG 40. Jeden z Fw-200 skončil na Rodose na letisku Calato v máji 1945, druhý spolu s veliteľom Stahnkem na letisku Micheldorf v Rakúsku.

Počiatkom mája dostal p. Schmidt rozkaz pripraviť k vzletu B-24 # 44-41108 a posádka ho mala preletieť do Aigenu (Ennstal, Stajersko). Ak to bolo len trochu možné pre príchodom spojeneckých jednotiek mal byť bombardér zničený a posádka mala prejsť do Micheldorfu.
Bombardér bol pripravený včas, avšak nebola naporúdzi skúsená posádka, ktorá by stroj preletela z Hörschingu pred príchodom spojeneckých jednotiek. Spýtali sa preto Karl-Richard Friebela (ktorého Me 262 od KG 26 bol zničený v Plzni 25.4.1945, a ktorý sa na bycikli dostal z Plzne do Hörschingu), aby preletel 44-41108 do Aigenu. Pokúsili sa o prelet o 17:00 hod dňa 4.5.1945. Avšak vôli zlému počasiu nepreleteli pohorie "Totes Gebirge" ale pristáli asi po 15 minútovom lete na dráhe dĺžky 900 m v Micheldorfe. (Dnes má dráha v Micheldorfe len 500 metrov, a sú pochybnosti či za vojny bola dlhšia). Ale napriek faktu, že bombardér nebol poškodený, museli ho ponechať na konci dráhy v mäkkej tráve.

Nasledujúce ráno Oblt. Stahnke prepustil Schmidta, Friebela and Heinz Kirchhoffa (posledný menovaný bol palubný mechanik Fw-200) z vojenskej služby a vydal im posledný rozkaz. Zničiť Fw-200 a B-24. Po krátkom dohadovaní sa Stahlke im dovolil použiť Condora na let do Nemecka. Stahnke sám opustil Micheldorf 5.5.1945 v lietadle Fieseler Fi 156 Stoch. Schmidt, Friebel a Kirchhoff sa rozhodli nezničiť Liberator v snahe neohroziť blízko stojaci Fw-200 a ich úlet. Prečerpali palivo z amerického bombardéru do Condora a o 13:50 sa Fw-200 s kódovým označením G6+AY odlepil od dráhy letiska. Mali aj ďalších pasažierov: Ingrid Ferber, ktorá pracovala v Hörschingu a neskôr sa vydala za Eberharda Schmidta, Annemarie Braun, sestru červeného kríža ktorá sa stala ženou Heinz Kirchhoffa a jedného neznámeho člena Luftwaffe, pravdepodobne od KG 26.
Fw-200 sa ocitol v paľbe spojencov severne od Micheldorfu, v oblasti Braunau (kedy streli ľahkého Flaku dopadali na motor), pri Norimberku až nakoniec posádka spotrebovala všetko palivo nad Odenwaldom a núdzovo pristála v Böllstein o 16:50 hod. Všetkých šesť osôb na palube vyviazlo bez zranení.

Bombardér B-24 44-41108 zostal na letisku Micheldorf až do príchodu amerických peších jednotiek dňa 7.5.1945. Až v roku 1946 ho spojenci zničili na letisku.


pondelok, 15. novembra 2010

Frank S. Covey

Frank S. Covey (O-828667)
* 1922,

Vstúpil do armády ako Private (13064359) v Richmonde, Virginia dňa 25.2.1943. Po výcviku v Gulfporte, Mississippi bol v roku 1944 zaradený k 2. bombardovacej skupine a jej 429. squadrone. U nej odlietal 14 akcií:

01. Co-Pilot                20.11.1944   44-6350 Blechhammer, GE
02. Co-Pilot                22.11.1944   44-6487 Munich, GE
03. Co-Pilot                10.12.1944  44-8108 recalled-no sortie
04. Co-Pilot                 11.12.1944   44-8108 Vienna, AU
05. Co-Pilot                 18.12.1944   44-8162 Odertal, GE
06. Co-Pilot                 27.12.1944  44-6542 Korneuburg, AU
07. Co-Pilot                 29.12.1944  44-6682 Innsbruck, AU
08. Co-Pilot                   8.1.1945  44-6682 Linz, AU
09. Co-Pilot                 19.1.1945  44-6281 Brod, YU
10. Co-Pilot                 21.1.1945  44-6682 Vienna, AU
11. Tail Gunner             1.2.1945  44-6657 Vienna, AU
12. Tail Gunner            7.2.1945  44-6657 Vienna, AU
13. Flying Ctl Officer  13.2.1945  44-8656 Vienna, AU
14. Co-Pilot POW       14.2.1945  44-6659 Vienna, AU

Dňa 14.2.1945 bolo jeho lietadlo zostrelené. On na tieto okamihy spomínal nasledovne:

"Mal som pár vysokých topánok z nosorožej kože (ktoré dostal od juhoafrických leteckých záchranárov (South African Air Sea Rescue) keď 11.11.1944 núdzovo pristáli. na vodu s B-17 44-6487). Boli príšerne dobré a veľmi rád som v nich lietal na misie. Avšak nemohol som ich  nosiť vo vyhrievaných návlekoch. Priviazal som si ich k môjmu obleku, keď som vyskakoval na padáku. Ale keď sa padák otvoril a mnou prudko trhlo, šnúrky na topánkach sa odtrhli a oni ma naveky opustili.


Odišiel som skontrolovať, že všetci členovia posádky opustili palubu a vrátil som sa späť nahlásiť stav Bobovi Davisovi. Potom som si sadol, a otvoril malé vstupné dvere, ktorými sme vchádzali na palubu.Vo vzduchu som naberal rýchlosť a snažil sa zaujať pozíciu, ktorú nás učili. Zatiahol som za tiahlo otvárania padáku a nič sa nestalo. Flak asi prerušil lanko. Otvoril som teda záložný padák. Prišlo silné trhnutie. Nastal pokojný let smerom nadol k zemi pokrytej snehom. Začal som ťahať za tiahla a snažil som sa manévrovať a kontrolovať moje klesanie. Myslel som si, že sa mi podarilo vyhnúť stromom, keď vtedy zrazu posledný strom zachytil môj padák, ja som sa spätne buchol o kmeň stromu, udrel si chrbát a hlavu. Musel som na chvíľu upadnúť do bezvedomia. Keď som sa prebral, rozhúpal som sa a dostal sa z popruhov padáku. Vtedy som si aj všimol, že moje topánku sú fuč. Mal som za pásom moju .45tku. Vybral som ju z púzdra a dal do vnútorného vačku bundy.

Šiel som kus po lesnej ceste. Vtedy som stretol roľníka ťahajúceho staré sane a snažil sa k nemu prehovoriť. Získal som od neho dojem, že Nemci sú mi v pätách a že Rusi sú predo mnou, smerom kde idem. Poďakoval som sa mu, pokračoval v ceste a za zákrutou narazil na cestný blok, strážený nemeckou hliadkou. Nevedel som, čo mám robiť, tak som pokračoval v chôdzi smerom k nim. Keď som sa priblížil, zrazu sa objavila mladá žena a začala sa so strážnikmi rozprávať. Ja som zatiaľ prešiel popri nich a pokračoval ďalej. Tak som vkráčal do obce, prešiel ňou a opäť bol v lesoch. Odbočil z cesty a začal utekať do kopca.
Vbehol som rovno do náruče čistiacej jednotke, ktorá zberala drevo. Mladý poručík na mňa namieril automatickú zbraň a zaviedol ma späť cez obec na strážny post, cez ktorý som tak ľahko prešiel. Odtiaľ sme putovali do zámku na kopci (pravdepodobne Červený Kameň). Pamätám si, že mal nádvorie a nie vysokú okrúhlu vežu so strechou.  Na zámku ma odovzdal neznámemu Majorovi, ktorý hovoril anglicky. Opýtal sa ma na meno, hodnosť a armádne číslo. Odpovedal som. Potom sa ma spýtal odkiaľ som prišiel. Odpovedal som, že som vyskočil na padáku. Spýtal sa kde je padák. Odpovedal som, že ostal visieť na strome kde som sa zachytil. Potom sa spýtal na moju zbraň. Na to som odpovedal, že ju mám pri sebe, vybral ju spod bundy a podal mu ju rukoväťou napred.
Potom sa ma spýtal niekoľko otázok, avšak ja som mu na ne odpovedal jednou z mála viet, čo som vedel po nemecky:"Du sprechen ist verboten!" Súhlasil a odviedol ma ku kontese, ktorej patril zámok. Zobrala ma do malej miestnosti a tam ma zamkli. Bol tam rohový krb, ktorý  mal vyústenie aj do druhej strany a tak slúžil ako kachle. Služobníci udržovali v ňom celú noc oheň. Nebolo tam veľmi teplo, ale dostal som pár prikrývok.

Zo zámku som putoval do zberného tábora, kde už bolo niekoľko členov posádky. Vymenili sme si príbehy a spolu putovali do Budapešti. Z Budapešti sme šli do Viedne. [Pravdepodobne nie Budapešť, ale Bratislava boli medzi zastávkou do Viedne, pozn. PK]. Na ceste do Viedne sme museli z vlaku vystúpiť, a kus cesty sme šli pešo. Šli sme aj okolo nášho cieľu, rafinérie Schwechat. Vtedy sa k našej skupinke pridal Sgt. Uhor. Z Viedne sme putovali do Dulag Luft a potom do zajateckého tábora  Stalag Luft 3 pri meste Sagan. Počas cesty do Saganu náš vlak napadli hĺbkovým útokom Mustangy. Uhor, ktorý mal omrznuté chodidlá, pretože pristál s padákom do jazera a nohy si nedokonale vysušil, nemohol rýchlo utekať do zákopu pred stíhačom. Pomohli sme mu, avšak stráž zavolala medika, ktorý Sgt. Uhora poslal do nemocnice v Regensburgu. Tak sa naše cesty rozišli. V tábore som sa stretol so zvyškom mojej posádky."

Frank v zime v taliansku.V stane podla jeho výrazu nebolo veľmi príjemne a teplo.

streda, 10. novembra 2010

Raymond L. Hadden

Raymond L. Hadden (33604294)
*22.5.1924, Binghamton, NY; +1979



Do služby v armáde vstúpil 1.5.1943 v McCumbler, PA a bol zaradený ako strelec a zbrojár k letectvu. Letecký výcvik u 223 Base Unit CCTS (H) započal v júni 1944 a pokračoval do augusta. V rámci tohto obdobia absolvoval šesť týždňový výcvik za strelca v AAF Gunnery School.
Dňa 11.8.1944 odcestoval do Talianska, kde bol priradený k 464. bombardovacej skupine a jej 778. squadrone. Z talianska absolvoval 19 bojových misií.



Zoznam odlietaných misií:
deň
čas cieľ
29.08.1944
7:50 Moravska Ostrava, Czechoslovakia
01.09.1944
6:20 Szajol, Hunagry
02.09.1944
5:30 Supovac, Yugoslavia
04.09.1944
5:25 Bronzola, Italy
06.09.1944
7:50 Hungary
13.09.1944
8:50 Oswiecim, Poland
17.09.1944
7:15 Budapest, Hungary
19.09.1944
4:00 Yugoslavia (?)
Nie je zaznamenaná žiadna akcia pre tento deň pre 464.BG
20.09.1944
7:40 Bratislava, Czechoslovakia (?)
464.BG letela na Hatvan v Maďarsku. Je možné, že časť strojov útočila na Bratislavu
23.09.1944
6:55 Pinzano, Italy
04.10.1944
8:15 Munich, Germany
07.10.1944
7:25 Poland
V skutočnosti 464.BG útočila na Nové Zámky na Slovensku
10.10.1944
6:20 Piave, Italy
11.10.1944
7:25 Vienna, Austria
12.10.1944
6:50 Bologna, Italy
13.10.1944
9:00 Blechhammer
14.10.1944
3:45 Maribor, Yugoslavia
Nie je zaznamenaná žiadna akcia pre tento deň pre 464.BG
16.10.1944
7:40 St. Valentin
17.10.1944
4:00 Vienna, Austria
TOTAL
166:35

Tri dni pred poslednou misiou bol povýšený do hodnosti Staff Sergeant spolu s priateľmi z posádky (Haigh, Hutchinson a Krogstadt; Clark a Lonsdorf povýšili na Technical Sergeants)


Dňa 17.10.1944 ako člen posádky 2Lt. John C. Fassnachta na poste zadného strelca bombardéru B-24J-15-FO od 464.BG, 778.BS bol zostrelený nad Slovenskom. Bombardér dopadol pri obci Zohor. Osem letcov opustilo palubu lietadla na padákoch. Do dvoch hodín boli všetci letci zajatí a internovaný v dočasnej väzbe v Malackách. Odtiaľ putovali cez Bratislavu do Wetzlaru na výsluch a potom do tábora StalagLuft III pri meste Sagan. V zajatí strávil Ray Hadden sedem mesiacov a do USA sa vrátil 27.5.1945. Z USAAF bol prepustený 31.10.1945.



Bol vyznamenaný Air Medal dňa 18.9.1944 ako Sergeant a dňa 20.10.1944 dostal k Air Medal prvý Oak Leaf Cluster (bronzový). Zomrel 9. augusta 1979 vo veku 55 rokov.

- Tu nájdete viacej informácií o osude posádky a lietadla.

- za poskytnuté informácie patrí vďaka synovi letca.

piatok, 5. novembra 2010

Spomienky na 29. august


Opisujem priebeh bitky letcov z pohľadu našej Moravskolieskovskej doliny, ako sme ho prežívali v osade Plevovec, dňa 29.8.1944. Každoročne koncom augusta sa mi vracajú spomienky na vojnu. Bol to deň, keď slnko presvecovalo cez vrstevnaté i kupovité mraky. Na našej kopanickej Doline ešte nebolo vymlátené obilie, vonku stoh, stodola úplne plná. Stodola ako mnohé iné krytá slamenými doškami. Bolo predpoludnie a sledovali sme mohutné dunenie letových formácií lietadiel, ktoré smerovali ponad nás kdesi na sever. Už niekde v diaľke bolo počuť detonácie bombardovania, keď sa nad Javorinou objavil v menšej výške letiaci zväz desiatich pevností. Pri pohľade od nášho domu smerom na Novú Horu, keď sa začal vzdušný súboj. Všimli sme si, že vo vel'kej výške nad týmto zväzom sa mihajú drobné lesklé body. To ich napadli stíhači. Bolo počuť ako štekajú guľomety i detonácie leteckých kanónov. Bol to smutný pohl'ad, ako sa obaľovali mohutné stroje do kúdolov dymu a plameňov. Pod nimi sa už začali otvárať kupole padákov, i na letcov na padákoch útočili stíhači. Muži, ktorí už boli vyslúženými vojakmi hlasno komentovali surovosť, ktorá je i vo vojne protiprávna. Až po súbojoch, keď pevnosti padali k zemi v plameňoch, prišli im na pomoc stíhači, ktorý ich mali doprevádzať. Ako deti sme mohli vidieť letecký súboj úplne zblízka. Americký stíhač útočil na nemeckého, ktorý sa snažil nízkym letom kryt do údolí. Dlhé dávky z leteckých guľometov, ktoré boli dobre viditeľné vďaka zápalným strelám, kropili našu Dolinu. Moja stará mama, vel'mi preľaknutá, lamentovala a prosila Boha, aby to nespadlo na našu osadu. Veď by to prežil málokto a zhorelo by všetko do tla hovorila. Nie, nespadlo do našej Doliny žiadne lietadlo, ale vtedy ešte nikto z nás netušil, že i my v našej rodine budeme účastný tejto surovej hry, v ktorej sa môže tragédia rozvinúť do nepredvídaných rozmerov. 

Dnes už neviem určiť, kol'ko dní ubehlo od času súboja po naše trápenie. Otec choval viacej hovädzieho dobytka, kone, ošípané a hydinu. Bolo doma vel'a práce a ľudí na ňu málo, dni sa krátili, takže sa pracovalo dlho do noci. Elektrický prúd u nás nebol. Pri kŕmení dobytka večer sme chodili otcovi do stodoly svietit petrolejovým lampášom, bola ďalej od domu. Keď ma otec volal svietiť, musel som íst bez odvrávania. Keď sme brali sečku, prvý raz bol rebrík na polešenie /povalu/ na svojom mieste, ale druhý krát už ho tam nebolo vôbec, otec si toho hneď všimol a uvažoval, či niekto nie je na hruškách. Mali sme ju hneď na kraji u hospody, ale tam nenašiel nikoho. Pre šečku sme chodili viackrát a nakoniec sa tam rebrík objavil znova. Až ráno, keď otec sám kŕmil a toto sa opakovalo vyšiel na polešenie sa pozrieť, čo sa vlastne deje. Vtedy sa vyjasnilo, kto rebrík prekladá. Boli tam ešte v leteckých kombinézach dvaja letci, samozrejme americký. Nevedel sa s nimi dohovoriť, a tak čo urobil bolo, že  šiel za mamou aby pripravila jedlo, ale nepovedal pre koho. Ona tušila, že niečo nie je v poriadku, lebo bol nesvoj, a tak sa ho radšej na nič nepýtala. Nám ale bolo podozrivé, na čo otec berie konské prikrývky, bývali na návratí, odkiaľ sa brali vždy, keď sa išlo do pol'a. O krátky čas sme okrem starej mamy všetci vedeli, kto býva v stodole. Cez deň sme jedlo do stodoly nosili my deti, aby to nebolo pre susedov podozrivé. Po večeroch pri rezaní šečky sme sa s nimi stretali. Dotial' sme šečku rezali na gepli, pretože pri tom bolo treba viacej ľudí a to už museli pomáhať cudzí to sme si už dovoliť nemôhli, prešli sme na rezanie ručne. Títo mládenci z Ameriky chodili ťahať šečkovicu. Otec sa bál, aby niektorý nestrčil ruku do nej, tak im dal jednému povraz a druhý ťahal za kľuku a mi deti sme mali z toho divadlo. Až raz, keď sa rezala šečka neskoro večer skorej už v noci, otvorili sa vráta a v stodole sa zjavil sused, ktorý bol velitel'om Hlinkovej Gardy v našej obci. Razom sme všetci onemeli, asi okrem nás detí, veď sme tomu vel'mi nerozumeli. Prvý prehovoril sused: "Jano a toto čo tu má byť ? ved keď sa to prezradí, tak nás Nemci všetkých vystrieľajú". Otec mu na to povedal: "I čo ty si nebol vojakom a čo títo chudáci by neboli radšej dom ako sa v tejto slamenej stodole sa schovávať?! Určite majú doma lepšiu ako ja túto!" Ved i môj otec chcel v minulosti odísť do Ameriky. 

 

Fotografia stodoly, v ktorej sa to všetko odohralo. Tá bola zbúraná v päťdesiatich rokoch. Je to pohlaď zo zadu.

Po tejto udalosti sa urýchlilo organizovanie odsunu pilotov. Podrobnosti, čo a kto bol zainteresovaný sme sa ako deti nedozvedeli a aj v neskoršej dobe sa o tom otec nerád zmieňoval. Čo viem, bolo dohodnuté, že otec pilotov prevedie cez Vel'kú Javorinu až niekde na Myjavu alebo k Vrbovciam nad Veličkou. Tu mal stretnúť spojku, ktorá ich mala prebrať. Pamätám sa, že už začínali jesenné mrazíky. Tiež bolo dohodnuté so susedom - veliteľom H.G., že v prípade, keby ho z letcami chytili Nemci, my deti máme ujsť k nemu do stodoly, kde sme mali pripravený úkryt. On sa mal potom o nás starať. Máme s touto rodinou spoločný majetok, tak im otec dôveroval. Z letcami otec odišiel večer cez Ligasovú, Klíny cez Javorník a Vel'kú Javorinu. Jeho návrat sa predpokladal na budúci večer. Nestalo sa tak, mama tŕpla čo sa stalo, sused chodil nervózny sa spytovať čo je nové. Až o dva dni sa objavil otec doma. Počas pochodu mu bolo podozrivé, že stále má niekoho na dohl'ad, ako by bol sledovaný. Menil preto trasu pochodu, vyčkával, aby časové etapy neboli súhlasné z dohodnutými. Chcel zmariť prípadné nástrahy. Letcov sa mu podarilo odovzdať spojke, ktorá sa identifikovala heslom a znakom. Všetkému tomu nejak po celý ostatný život otec neveril, kedže o tom čo je u nás vedel i keď pre nás dobrý priateľ a sused predsa len veliteľ H.G.. Zrejme nikdy sa môj otec nedozvedel možno ani ich mená ani ako a kde skončila ich púť. Iba pri zmienke našej nebohej tety sa dohadovali, že v nejakej knihe sa v Amerike písalo o letcoch, čo boli ukrytý v stodole a nosili im jest deti krčmára, to tak vypadalo na nás, keďže bolo v hospode u Želibabku vždy veľmi veselo a stodola bola bližšie hospode, ako nášmu domu. Pred ostatnými susedmi sme sa o tom nezmieňovali nikdy koho sme prechovávali ani vtedy a pre nás by to nebolo dobre ani po vojne v mieri. 
Po vojne sme v našej rodine mali viac zlého ako dobrého. Matka po úraze cez vojnu chorľavela a v roku 1953 zomrela. Otca v roku 1949 označili ako kulaka. V roku 1950 ho zavreli do Tábora nútených prác do Hronca u Brezna n. Hronom, po jeho zrušený do Leopoldova a Ilavy. Bol nám viackrát urobený nútený výkup, samozrejme že nám všetko vzali a mi sme nedostali nič. Nám deťom pomáhali kádrové posudky zahatať slušnejšie cesty do života. Ja som zostal pri otcovi doma, aby som ho zaopatril, pretože väzenie nechalo na ňom poriadne stopy, zomrel v roku 1964. 

autor: Ján
Číčko, Plevovec

pondelok, 25. októbra 2010

Spojenecký prieskum letísk na Slovensku

Spojenci neobišli Slovensko počas druhej svetovej vojny. Aj keď do roku 1944 sa aktivita letectiev neprejavila nad naším územím, letecká vojna (a nielen tá) sa neodvratne blížila k hraniciam Slovenska. Prvý prelet bombardérov 15.USAAF nad Slovenskom bol zaznamenaný 17.marca 1944, kedy 15.USAAF útočila na oblasť Viedne. Potom prišiel mesiac jún, a zazvonil budíček do vojnovej reality. Dňa 16.6.1944 bola po prvý krát bombardovaná Apolka v Bratislave.

V tej dobe sa začali spojenci zaujímať aj o letiská na územím Slovenska, v ich ponímaní v rámci Československa. Zatiaľ čo v Čechách a na Morave monitorovali letecké fotoprieskumy viacero letísk, na Slovensku sa spojenci zamerali len na pravdepodobne najfrekventovanejšiu základňu Malacky - Nový Dvor. Uvedená tabuľka uvádza dátumy hlásení a počty zaznamenaných strojov nepriateľského letectva na ploche letiska (prebrané z INTOPS Summaries). Ako možno vidieť z uvedeného prehľadu, najvyššia koncentrácia bola práve v deň bombardovania základne dňa 20.9.1944. Čiže mohlo sa jednať o pokus pomôcť SNP ,ako sa mnohokrát uvádza, ale v tom prípade prečo táto snaha neprišla skôr, už začiatkom septembra, keď ešte SNP malo nádej na úspech? Útok na letisko Malacky - Nový dvor bol len presne kalkulovaný zámer zničiť vysokú koncentráciu nepriateľského letectva a výcvikovej základne.

Fotografia letiska Malacky - Nový Dvor na základe ktorej sa naplánoval letecký útok dňa 20.9.1944

Letisko Malacky - spojenecký prieskum















dátum jednomot. dvojmot. bombardéry


14.07.1944 24 1 0
30.07.1944 9 1 0
08.08.1944 1 6 12
20.08.1944 4 12 14
22.08.1944 4 12 14
17.09.1944 25 2 51
20.09.1944 3 1 15
21.09.1944 2 1 12
26.09.1944 0 2 10
30.09.1944 2 1 23
13.10.1944 2 0 24
21.10.1944 1 0 24
30.10.1944 2 1 23
01.11.1944 10 1 17
20.11.1944 5 1 32
22.11.1944 15 0 30
11.12.1944 19 2 37
25.12.1944 19 2 37
26.12.1944 0 0 32
20.01.1945 0 0 50
10.02.1945 0 1 36
20.02.1945 2 4 23
15.03.1945 0 1 18
23.03.1945 0 0 2
01.04.1945 51 0 2

Na letisku Malacky sa v dobe sledovania spojeneckými lietadlami nachádzali dislokované nasledovné jednotky Luftwaffe: III. Kampfbeobachterschule 2 (?.43 - 28.12.44) Stab ZG 76 (11.7.44 - 20.7.44) I./ZG 76 (12.7.44 - 20.7.44) Stab KG 4 (12.44 - 2.45) I./KG 4 (20.12.44 - 17.2.45) 14.(Eis)/KG 27 (1.45 - 3.45) Stab II./NJG 100 (1.10.1944 - 2.45) 4./NJG 100 (12.44 - 2.45) 5./NJG 100 (3.10.44 - 2.45) 6./NJG 100 (3.10.44 - 2.45) I./JG 53 (31.3.45 - 2.4.45) I./SG 2 (31.3.45 - 2.4.45)
Messerschmitty Me 410 od II./ZG 76 rolujú na štart na letisku Malacky, leto 1944.
Zaujímavým faktom je začiatok záujmu 15.USAAF o letiská Piešťany a Trenčín v posledných mesiacoch vojny. Obe letiská sú spomenuté v INTOPS Summaries od polovice februára, resp. začiatku marca 1945. Sídlili na nich nemecké jednotky ako napríklad: I./SG 2 (25.3.45 - 31.3.45), I./SG 10 (2.45 - 3.45) a I./JG 53 (20.2.45 - 27.2.45, 25.3.45 - 31.3.45) dislokované v Piešťanoch a Stab a 1. Staffel NSGr. 10 (12.44 - 2.45) a 1./NAG 14 (12.44 - 3.45) dislokované v Trenčíne.
Letisko Piešťany - spojenecký prieskum


dátum jednomot. dvojmot. bombardéry
15.02.1945 15 0 0
20.02.1945 15 0 0
23.03.1945 2 0 0
Letisko Trenčín - spojenecký prieskum
dátumjednomot.dvojmot.bombardéry
11.03.19456018
16.03.1945606
Piešťany boli oslobodené 4.4.1944 a Trenčín bol oslobodený 10.4.1945.
Okrem týchto troch letísk, ktoré zaujali pozornosť spojeneckého prieskumu evidovala dňa 2.februára 1945 na Slovensku Luftwaffe aj ďalšie letiská, ktorými boli plochy v blízkosti obcí Rohožník, Sološnica, Modra, Budmerice, Vajnory, Neded, Veľký Grob, Veselé, Veľké Bírovce, Žilina, Zvolen, Nitra, Kvetoslavov, Vlčany, Kolárovo, Imeľ a Zemianska Olča.

štvrtok, 14. októbra 2010

Pojednanie na tému "My Baby"

Dnes som sa rozhodol uverejniť opravu k nami uverejnenému profilu bombardéra Boeing B-17G-20-BO "Flying Fortress", so seriálovým číslom 42-31473 (v knihe zle uvedené na kresbe s prehodenými číslami 4 a 7). Stroj patril k 2. bombardovacej skupine a jej 20. bombardovacej squadrone. Pred pridelením k 2.BG lietal u 301.BG . To dokazuje spodná ľavá fotografia. Na tejto fotografii je vidno typ bočného streliska [7] a zaujímavo zošúchaný alebo premaľovaný spodok výsostného znaku (i keď môže sa jednať aj o zašpinenie blatom...). Všimnite si vyššiu hranicu kamuflážnej Olive Drab (OD) farby na trupe.


Ďalšie zaujímavé znaky sfarbenia bombardéru sú vymenované v bodoch:
[1] - biela nábežná hrana chvostovej časti
[2] - žltá špička smerového kormidla
[3] - smerové kormidlo bez sfarbenia vo farbe OD
[4] - biele sloty na krídle sú otázne, mohlo sa jednať aj o odlesk. Nie je dokázané fotografiami používanie bielej farby na takéto označenie
[5] - časť žltého seriálového čísla
[6] - pomenovanie "My Baby" aj na ľavej strane trupu
[7] - bočné strelisko
[8] - absencia označenia zostrelu (v podobe svastiky nad nápisom "My Baby") na neskorších fotografiách ako je tomu v bode [9]. Dokazuje to aj menší počet odlietaných misií, ako je tomu v prípade [10], kde je vidno 65 znakov bômb znamenajúcich odlietané misie bombardéru.
Po upozornení Ferom Štellárom dopĺňame, že na prednej streleckej otočnej veži je medzi hlavňami zbraní nápis SHORTY bledou farbou.

Všeobecné informácie o posádke a havárii lietadla

utorok, 12. októbra 2010

Zomrel Allen L. Unger

Allen L. Unger (O-522732)
* 1921, + 10.10.2010

Od Emila Petra z Brazílie prišla emailom smutná správa o "poslednom lete" Allena Ungera. Zomrel po komplikáciách dňa 10. októbra 2010. Správa je overená rodinou Alla Ungera.

Do armády vstúpil dňa 27.8.1940 v hodnosti Private (18000356) v Kansase.


Dňa 13.9.1944 vzlietli stroje B-24 od 454. bombardovacej skupiny zo základne San Giovanni na svoju 117. akciu. Capt. Allen L. Unger, letiaci na stroji B-24J-1-FO 42-50570, bol v tento deň vo funkcii operačného dôstojníka perute (Squadron Operations Officer) zodpovedným za celú skupinu, tvorenú 42 lietadlami. Letel v čele celej formácie skupiny, kde leteli lietadlá 739.BS. Na palube lietadla Capt. Ungera sa nachádzal radar Mickey, ktorý v podmienkach zníženej viditeľnosti umožňoval posádke úspešne zamerať pozemný cieľ a naviesť na neho ostatné posádky. Bolo asi 11:28 hod. K cieľu sa približovali s otvorenými dverami na bombovnici, keď zrazu začala priehradná paľba flaku. V trupe lietadla sa objavilo mnoho dier a priamo pod motorom č.3 explodoval šrapnel. Poškodený motor sa posádke podarilo zapraporovať. Hydraulický systém bol znefunkčnený. Núdzovo odhodili bomby, stroj urobil obrat doľava a na príkaz kapitána posádka vyhádzala všetky prebytočné veci von z lietadla. Až po Rendezvous Point pokračoval vo vedení formácie. Potom však motor č.2 vypovedal svoju službu a nedal sa zapraporovať. Vtom istom okamihu motor č.1 stratil tlak paliva, znížila sa výkon a musel byť vypnutý a zapraporovaný. Poškodený bombardér sa nachádzal vo výške asi 4300 metrov. Avšak osud bol proti tomu, aby sa posádka bombardéru dostala bezpečne domov. Aj posledný z motorov, motor č.4 stratil tlak paliva a kapitánovi neostávalo nič iné, ako vydať rozkaz na opustenie paluby.


Pilot Allen Unger dopadol do vysokých stromov a zachytil sa padákom na konároch. Pri doskoku na zem z výšky utrpel zranenie chrbta a otvorenú zlomeninu ľavej nohy. Asi o hodinu ho našla skupina ôsmich až deviatich nemeckých vojakov. Ihneď bol prevezený na letisko Nový Dvor a odtiaľ do leteckej nemocnice 4/XVII vo Viedni, kde sa podrobil liečbe trvajúcej tri mesiace. Potom jeho púť pokračovala cez zotavovacie stredisko v Memmingene do zajateckého tábora v Moosburgu.


pondelok, 11. októbra 2010

Daryle R. Stuckey

Daryle R. Stuckey (O-715377)

* 10.5.1922, + 30.4.2009

Vstúpil do služby v letectve 10.8.1942 v hodnosti Private a číslom (15125812).

V júni 1944 naša posádka B-17 opustila USA aby sa pričlenila k 2. bombardovacej skupine. Zo zámoria do Európy neustále prúdili nové posádky a posily na doplnenie stavov bojových jednotiek. To bola úžasná ukážka podpory vedenia vojny spojencami zo strany USA: Naša posádka dostala úplne nový bombardér B-17 v Savannah, Georgia. Odtiaľ sme preleteli do Foggie, cez Newfoundland, Azory a severnú Afriku. Keď sme dorazili, nové lietadlo nám zobrali a na nákladiaku nás poslali k 2.BG sídliacej v mestečku Amendola. Dvojica starých farmárskych budov slúžila ako skupinové veliteľstvo. Veliteľom bol Col. John Ryan, ktorý sa neskôr stal Chief of Staff pre USAAF. (Pre niektorých bol známy aj ako „three finger Jack = trojprstý Jack“ pretože časť jednej z jeho rúk mu bola odstrelená).

Júl a august boli vzrušujúce mesiace. Spojenci zaklopali na dvere nemeckej Európy vo Francúzsku, tlak sa zvyšoval a pre nás to znamenalo lietať, lietať, lietať. Všetci sme kútikom oka pozorovali tabulu so zoznamom odlietaných misií každého z nás a tajne dúfali, že ukončíme turnus predpísaného počtu do Vianoc.

Pozícia Posádka Dátum Lietadlo Miss. Cieľ



Co-Pilot JFM 440725 238096 239 Linz AU
Co-Pilot GAQ 440726 46281 240 Wiener Neustadt AU
Co-Pilot JEH 440802 238087 244 Portes le Valence FR
Co-Pilot CER 440809 231815 248 Gyor HU
Co-Pilot CER 440812 231458 249 Savona area IT
Co-Pilot CER 440813 231877 250 Genoa IT
Co-Pilot CER 440818 238084 254 Ploesti RO
Co-Pilot DWT 440820 2102858 255 Oswiecim PO
Co-Pilot CER 440822 2107066 256 Odertal GE
Co-Pilot CER 440823 46350 257 Vienna AU
Co-Pilot CLH 440824 46359 258 Pardubice CZ
Co-Pilot CER 440825 297915 259 Brno CZ
Co-Pilot CER 440826 238084 260 Venzone Viaduct IT
Co-Pilot CER 440828 48108 262 Vienna AU
Co-Pilot JSC 440829 48043 263 Moravska Ostrava CZ

Koncom augusta 1944 sa udiali zmeny v Rumunsku. Prvý krát sme si to u 2.BG uvedomili v noci 30.8.1944. Zvyčajne bol medzi deviatou a desiatou hodinou večer zverejnený zoznam posádok, operujúcich na nasledujúci deň. To bolo znamenie ísť do postele a spať plytkým spánkom do asi 4 hodiny rannej. Divnou vecou tej noci bolo, že zoznamy obsahovali len 5 mien ako členov posádok – pilot a druhý pilot, navigátor, mechanik/strelec a rádio operátor/strelec. Toto bola výrazná zmena v našej každodennej rutine a my sme sa zamýšľali nad jej dôvodmi.

Odpovede sa nám dostalo ráno 31. augusta 1944. Našou úlohou bolo letieť na letisko Popesti, poľné letisko neďaleko Bukurešti v Rumunsku. Po pristátí sme každé lietadlo mali naložiť 25 Americkými zajatcami k evakuácii do Bari. Keď sme pri východe slnka prišli na vzlet k nášmu lietadlu, zistili sme že každý s bombardérov bol vybavený drevenou podlahou v oblasti bombovnice. Predletová príprava informovala, že Nemci sú na ústupe z Rumunska a Ruské vojská ešte nedorazili do oblasti. Bol čas len niekoľko dní uskutočniť evakuáciu našich ľudí.

Rumuni sa dokázali postarať o zajatcov počas ústupu Nemcov. Briefovali nás, že plán sa môže hocikedy zmeniť. Čakali sa komplikácie v okolí Bukurešti ak by Nemci boli schopní odporovať. S týmito informáciami sme vzlietli do letného počasia. Do Bukurešti sme sa dostali bez problémov. Eskorta Mustangov bola prítomná a boli bližšie ako zvyčajne. Dorazili sme nad Popesti a pohodu letného dňa narušil len občasný výstrel ľahkého flaku. Bol však nekoordinovaný a nie v tesnej blízkosti letiska. Nadviazali sme rádiové spojenie so zemou, a dostali povolenie pristáť. Pristáli sme v krátkych intervaloch na vysušený podklad trávnatého letiska a zarolovali k malej budove na kraji letiska. Zatiaľ čo doprovodné P-51 utvorili kruh a krúžili nad letiskom, my sme zastavili ale nechali sme bežať motory. Evakuovaní letci boli už zoradení v skupinkách po 25 osôb. Ako náhle lietadlo zastavilo, ku každému pribehla jedna skupinka, muži naskočili na palubu, bočné dvere sa zavreli a lietadlo sa pohlo k dráhe pripravené k vzletu. Za nami sme videli ďalšie a ďalšie bombardéry pristávať a vzlietať. Po odlete sme sa sformovali do squadron a smerovali do Bari v Taliansku. Naša výška bola len 10,000 stôp (3000 metrov), keďže sme nemali kyslíkové masky pre našich pasažierov. Muselo byt chladno a nepohodlne sedieť na drevených doskách v bombovnici, avšak nikto sa nesťažoval. Niekoľko pasažierov zaskočilo do kokpitu na krátku diskusiu. Pravdepodobne to boli najšťastnejší ľudia na palube B-17. Po štvrtej hodine popoludní sme pristáli v Bari a vyložili pasažierov. Potom sme sa vrátili na našu základňu.

Fotografia US letcov evakuovaných počas operácie "Reunion"

Nasledujúci deň, 1.9.1944, evakuačná akcia bola zopakovaná. Šuškané správy u našej 429. squadrone hovorili, že jedna posádka dostala defekt na dráhe v Popesti a musela zostať cez noc v Bukurešti. Rumuni, šťastní z konca okupácie Nemcami, a zatiaľ slobodní od Rusov, pohostili dobrou večerou a vínom nešťastnú posádku. Závideli sme im, nakoľko my sme pili teplú vodu. Vtedy v našej časti Talianske nebolo žiadne pivo.

Počas druhej evakuačnej akcie opäť niekoľko z nich prišlo na rozpravu do kokpitu. Vtedy som si hovoril, že som šťastlivec oproti nim. Nikto nám nepovedal presné čísla, ale hovorilo sa, že sme za dva dni evakuovali asi tisícdvesto mužov zo zajatia.

Počas leta 1944 som si viedol diár odlietaných akcií. Dostal sa do Ohia skôr ako ja, spolu s mojimi osobnými vecami. Tam sa píše, že 5.9.1944 sme napadli zoraďovaciu stanicu v Rumunsku. Neskôr v septembri som bol konečne povýšený na prvého pilota. Prvou misiou na tomto poste bola akcia dňa 13. septembra 1944.

Pozícia Posádka Dátum Lietadlo Miss. Cieľ



Co-Pilot CER 440831 46328 264 Popesti RU POW flt
Co-Pilot CVR 440901 46200 265 Popesti RU POW flt
Co-Pilot CER 440903 46386 266 Sava RR Bridge YU
Co-Pilot CCD 440904 2102858 268 Genoa IT
Co-Pilot GAQ 440905 46439 269 Budapest HU
Co-Pilot NEF 440906 46200 270 Oradea RU
Co-Pilot CER 440910 46386 272 Vienna AU
Pilot DRS 440913 297490 274 Blechhammer GE

"Bol som šikovným pilotom ale tak trochu zelenáč. Moja posádka bola daná dohromady z viacerých posádok. Ráno 13.9.1944 som dostal pridelené lietadlo, ktoré nebolo schopné odletieť bojovú misiu. Motor číslo #4 nedosahoval požadovaného výkonu. Leteli sme na pravej strane formácie, čo vyžadovalo vyšší výkon ako let uprostred formácie.

Keď sme sa dostali niekde nad Slovensko, motor č.4 vypovedal poslušnosť a my sme stratili rýchlosť, čo viedlo k vypadnutiu z formácie. Klesali sme a ja som otočil bombardér k letu späť do Talianska. Hory pred nami boli stále bližšie a bližšie. Radšej ako stratiť kontrolu nad situáciou, vydal som príkaz na opustenie paluby. Po výskoku sme boli roztrúsení na väčšie vzdialenosti. Neskôr som sa dozvedel, že časť posádky sa vyhla zajatiu za pomoci partizánov. Mňa zajali spolu s horným strelcom. Odviezli nás do mesta Nitra, a neskôr do Bratislavy. Odtial cez Wetzlar do zajateckého tábora Stalag Luft III pri meste Sagan."

V roku 1970, moja žena a ja sme sa vrátili do Talianska a navštívili aj Amendolu. Letisko bolo stále tam, používané talianskym letectvom, ale budovy sa dali len ťažko rozpoznať z dôb, kedy sme tu pôsobili my.“

Po vojne získal Stuckey bakalársky titul z umenia na Western Reserve University v Clevelande a prevádzkoval právnickú kanceláriu v Ohiu v roku 1950. O rok neskôr bol povolaný do aktívnej služby a slúžil v Japonsku a Kórei počas Kórejskej vojny. V roku 1969 ukončil 20 rokov v aktívnej službe a sedem rokov v ako rezerva. Do výslužby šiel v hodnosti Lieutenant Colonel.


Všeobecné informácie o páde lietadla a posádke