štvrtok, 25. novembra 2010

"Duchess" v nemeckom kabáte.

V tomto dodatku uverejňujeme novú fotografiu B-24J-195-CO 44-41108 „Duchess“ pilota Allana T. Edmondsona od 456.BG / 747-BS, ktorý bol prinútený na pristátie na letisku Piešťany nemeckými letcami od I./JG 53. Vďaka internetu a výzve na fóre armyairforces.com sa nám podarilo získať fotografiu tohto B-24 tesne po pristátí a podrobnosti o poslednom lete, ktoré sprostredkoval Christoph Hartmann z Kirchdorfu. Ako zdroj informácií mu slúžila kniha Franz Neumeyer: "Heimatbuch Micheldorf" vydaná v roku 1997, kde sa spomína, že na malom letisku Micheldorf v Rakúsku pristál B-24 dňa 4. mája 1945. Piloti opustili letisko nasledujúci deň smerom do Nemecka na palube Fw 200 spolu s ďalším personálom letiska. Americký bombardér nezničili zo strachu, že explózia a požiar by mohli poškodiť Fw 200. Letci patrili ku KG 200. Neskôr sa bombardéru zmocnili Američania. Vyvrátilo sa tak aj tvrdenie z knihy o KG 200, že posledný let na ukoristenom bombardéri uskutočnili letci jednotky na B-17 dňa 2. mája 1945.


Za asistencie rakúskeho kolegu sa nám podarilo získať spomineky E. Schmidta, ktorý slúžil u KG 200 od jesene 1944. Bol palubným mechanikom a prvým mechanikom stroja B-24 41-28641, ktorý si zlomil prednú podvozkovú nohu počas pristávania v Salzburgu začiatkom marca 1945.

V apríli 1945 pán Schmidt dostal rozkaz dostaviť sa do Linz-Hörschingu a pripraviť stroj B-24 44-41108 "Duchess" na dlhý transportný let na Rodos ako súčasť "Sonderkommanda Condor" (nazývaného podľa dvoch lietadiel Fw-200 Condor, ktoré mali vo výzbroji). Jednotka podliehala veleniu Oblt. Karl-Heinz Stahnkemu. Tieto Fw-200 nepatrili ku KG 200, ale boli súčasťou TG 4 a stále niesli označenie pôvodnej jednotky, ktorou bola KG 40. Jeden z Fw-200 skončil na Rodose na letisku Calato v máji 1945, druhý spolu s veliteľom Stahnkem na letisku Micheldorf v Rakúsku.

Počiatkom mája dostal p. Schmidt rozkaz pripraviť k vzletu B-24 # 44-41108 a posádka ho mala preletieť do Aigenu (Ennstal, Stajersko). Ak to bolo len trochu možné pre príchodom spojeneckých jednotiek mal byť bombardér zničený a posádka mala prejsť do Micheldorfu.
Bombardér bol pripravený včas, avšak nebola naporúdzi skúsená posádka, ktorá by stroj preletela z Hörschingu pred príchodom spojeneckých jednotiek. Spýtali sa preto Karl-Richard Friebela (ktorého Me 262 od KG 26 bol zničený v Plzni 25.4.1945, a ktorý sa na bycikli dostal z Plzne do Hörschingu), aby preletel 44-41108 do Aigenu. Pokúsili sa o prelet o 17:00 hod dňa 4.5.1945. Avšak vôli zlému počasiu nepreleteli pohorie "Totes Gebirge" ale pristáli asi po 15 minútovom lete na dráhe dĺžky 900 m v Micheldorfe. (Dnes má dráha v Micheldorfe len 500 metrov, a sú pochybnosti či za vojny bola dlhšia). Ale napriek faktu, že bombardér nebol poškodený, museli ho ponechať na konci dráhy v mäkkej tráve.

Nasledujúce ráno Oblt. Stahnke prepustil Schmidta, Friebela and Heinz Kirchhoffa (posledný menovaný bol palubný mechanik Fw-200) z vojenskej služby a vydal im posledný rozkaz. Zničiť Fw-200 a B-24. Po krátkom dohadovaní sa Stahlke im dovolil použiť Condora na let do Nemecka. Stahnke sám opustil Micheldorf 5.5.1945 v lietadle Fieseler Fi 156 Stoch. Schmidt, Friebel a Kirchhoff sa rozhodli nezničiť Liberator v snahe neohroziť blízko stojaci Fw-200 a ich úlet. Prečerpali palivo z amerického bombardéru do Condora a o 13:50 sa Fw-200 s kódovým označením G6+AY odlepil od dráhy letiska. Mali aj ďalších pasažierov: Ingrid Ferber, ktorá pracovala v Hörschingu a neskôr sa vydala za Eberharda Schmidta, Annemarie Braun, sestru červeného kríža ktorá sa stala ženou Heinz Kirchhoffa a jedného neznámeho člena Luftwaffe, pravdepodobne od KG 26.
Fw-200 sa ocitol v paľbe spojencov severne od Micheldorfu, v oblasti Braunau (kedy streli ľahkého Flaku dopadali na motor), pri Norimberku až nakoniec posádka spotrebovala všetko palivo nad Odenwaldom a núdzovo pristála v Böllstein o 16:50 hod. Všetkých šesť osôb na palube vyviazlo bez zranení.

Bombardér B-24 44-41108 zostal na letisku Micheldorf až do príchodu amerických peších jednotiek dňa 7.5.1945. Až v roku 1946 ho spojenci zničili na letisku.


pondelok, 15. novembra 2010

Frank S. Covey

Frank S. Covey (O-828667)
* 1922,

Vstúpil do armády ako Private (13064359) v Richmonde, Virginia dňa 25.2.1943. Po výcviku v Gulfporte, Mississippi bol v roku 1944 zaradený k 2. bombardovacej skupine a jej 429. squadrone. U nej odlietal 14 akcií:

01. Co-Pilot                20.11.1944   44-6350 Blechhammer, GE
02. Co-Pilot                22.11.1944   44-6487 Munich, GE
03. Co-Pilot                10.12.1944  44-8108 recalled-no sortie
04. Co-Pilot                 11.12.1944   44-8108 Vienna, AU
05. Co-Pilot                 18.12.1944   44-8162 Odertal, GE
06. Co-Pilot                 27.12.1944  44-6542 Korneuburg, AU
07. Co-Pilot                 29.12.1944  44-6682 Innsbruck, AU
08. Co-Pilot                   8.1.1945  44-6682 Linz, AU
09. Co-Pilot                 19.1.1945  44-6281 Brod, YU
10. Co-Pilot                 21.1.1945  44-6682 Vienna, AU
11. Tail Gunner             1.2.1945  44-6657 Vienna, AU
12. Tail Gunner            7.2.1945  44-6657 Vienna, AU
13. Flying Ctl Officer  13.2.1945  44-8656 Vienna, AU
14. Co-Pilot POW       14.2.1945  44-6659 Vienna, AU

Dňa 14.2.1945 bolo jeho lietadlo zostrelené. On na tieto okamihy spomínal nasledovne:

"Mal som pár vysokých topánok z nosorožej kože (ktoré dostal od juhoafrických leteckých záchranárov (South African Air Sea Rescue) keď 11.11.1944 núdzovo pristáli. na vodu s B-17 44-6487). Boli príšerne dobré a veľmi rád som v nich lietal na misie. Avšak nemohol som ich  nosiť vo vyhrievaných návlekoch. Priviazal som si ich k môjmu obleku, keď som vyskakoval na padáku. Ale keď sa padák otvoril a mnou prudko trhlo, šnúrky na topánkach sa odtrhli a oni ma naveky opustili.


Odišiel som skontrolovať, že všetci členovia posádky opustili palubu a vrátil som sa späť nahlásiť stav Bobovi Davisovi. Potom som si sadol, a otvoril malé vstupné dvere, ktorými sme vchádzali na palubu.Vo vzduchu som naberal rýchlosť a snažil sa zaujať pozíciu, ktorú nás učili. Zatiahol som za tiahlo otvárania padáku a nič sa nestalo. Flak asi prerušil lanko. Otvoril som teda záložný padák. Prišlo silné trhnutie. Nastal pokojný let smerom nadol k zemi pokrytej snehom. Začal som ťahať za tiahla a snažil som sa manévrovať a kontrolovať moje klesanie. Myslel som si, že sa mi podarilo vyhnúť stromom, keď vtedy zrazu posledný strom zachytil môj padák, ja som sa spätne buchol o kmeň stromu, udrel si chrbát a hlavu. Musel som na chvíľu upadnúť do bezvedomia. Keď som sa prebral, rozhúpal som sa a dostal sa z popruhov padáku. Vtedy som si aj všimol, že moje topánku sú fuč. Mal som za pásom moju .45tku. Vybral som ju z púzdra a dal do vnútorného vačku bundy.

Šiel som kus po lesnej ceste. Vtedy som stretol roľníka ťahajúceho staré sane a snažil sa k nemu prehovoriť. Získal som od neho dojem, že Nemci sú mi v pätách a že Rusi sú predo mnou, smerom kde idem. Poďakoval som sa mu, pokračoval v ceste a za zákrutou narazil na cestný blok, strážený nemeckou hliadkou. Nevedel som, čo mám robiť, tak som pokračoval v chôdzi smerom k nim. Keď som sa priblížil, zrazu sa objavila mladá žena a začala sa so strážnikmi rozprávať. Ja som zatiaľ prešiel popri nich a pokračoval ďalej. Tak som vkráčal do obce, prešiel ňou a opäť bol v lesoch. Odbočil z cesty a začal utekať do kopca.
Vbehol som rovno do náruče čistiacej jednotke, ktorá zberala drevo. Mladý poručík na mňa namieril automatickú zbraň a zaviedol ma späť cez obec na strážny post, cez ktorý som tak ľahko prešiel. Odtiaľ sme putovali do zámku na kopci (pravdepodobne Červený Kameň). Pamätám si, že mal nádvorie a nie vysokú okrúhlu vežu so strechou.  Na zámku ma odovzdal neznámemu Majorovi, ktorý hovoril anglicky. Opýtal sa ma na meno, hodnosť a armádne číslo. Odpovedal som. Potom sa ma spýtal odkiaľ som prišiel. Odpovedal som, že som vyskočil na padáku. Spýtal sa kde je padák. Odpovedal som, že ostal visieť na strome kde som sa zachytil. Potom sa spýtal na moju zbraň. Na to som odpovedal, že ju mám pri sebe, vybral ju spod bundy a podal mu ju rukoväťou napred.
Potom sa ma spýtal niekoľko otázok, avšak ja som mu na ne odpovedal jednou z mála viet, čo som vedel po nemecky:"Du sprechen ist verboten!" Súhlasil a odviedol ma ku kontese, ktorej patril zámok. Zobrala ma do malej miestnosti a tam ma zamkli. Bol tam rohový krb, ktorý  mal vyústenie aj do druhej strany a tak slúžil ako kachle. Služobníci udržovali v ňom celú noc oheň. Nebolo tam veľmi teplo, ale dostal som pár prikrývok.

Zo zámku som putoval do zberného tábora, kde už bolo niekoľko členov posádky. Vymenili sme si príbehy a spolu putovali do Budapešti. Z Budapešti sme šli do Viedne. [Pravdepodobne nie Budapešť, ale Bratislava boli medzi zastávkou do Viedne, pozn. PK]. Na ceste do Viedne sme museli z vlaku vystúpiť, a kus cesty sme šli pešo. Šli sme aj okolo nášho cieľu, rafinérie Schwechat. Vtedy sa k našej skupinke pridal Sgt. Uhor. Z Viedne sme putovali do Dulag Luft a potom do zajateckého tábora  Stalag Luft 3 pri meste Sagan. Počas cesty do Saganu náš vlak napadli hĺbkovým útokom Mustangy. Uhor, ktorý mal omrznuté chodidlá, pretože pristál s padákom do jazera a nohy si nedokonale vysušil, nemohol rýchlo utekať do zákopu pred stíhačom. Pomohli sme mu, avšak stráž zavolala medika, ktorý Sgt. Uhora poslal do nemocnice v Regensburgu. Tak sa naše cesty rozišli. V tábore som sa stretol so zvyškom mojej posádky."

Frank v zime v taliansku.V stane podla jeho výrazu nebolo veľmi príjemne a teplo.

streda, 10. novembra 2010

Raymond L. Hadden

Raymond L. Hadden (33604294)
*22.5.1924, Binghamton, NY; +1979



Do služby v armáde vstúpil 1.5.1943 v McCumbler, PA a bol zaradený ako strelec a zbrojár k letectvu. Letecký výcvik u 223 Base Unit CCTS (H) započal v júni 1944 a pokračoval do augusta. V rámci tohto obdobia absolvoval šesť týždňový výcvik za strelca v AAF Gunnery School.
Dňa 11.8.1944 odcestoval do Talianska, kde bol priradený k 464. bombardovacej skupine a jej 778. squadrone. Z talianska absolvoval 19 bojových misií.



Zoznam odlietaných misií:
deň
čas cieľ
29.08.1944
7:50 Moravska Ostrava, Czechoslovakia
01.09.1944
6:20 Szajol, Hunagry
02.09.1944
5:30 Supovac, Yugoslavia
04.09.1944
5:25 Bronzola, Italy
06.09.1944
7:50 Hungary
13.09.1944
8:50 Oswiecim, Poland
17.09.1944
7:15 Budapest, Hungary
19.09.1944
4:00 Yugoslavia (?)
Nie je zaznamenaná žiadna akcia pre tento deň pre 464.BG
20.09.1944
7:40 Bratislava, Czechoslovakia (?)
464.BG letela na Hatvan v Maďarsku. Je možné, že časť strojov útočila na Bratislavu
23.09.1944
6:55 Pinzano, Italy
04.10.1944
8:15 Munich, Germany
07.10.1944
7:25 Poland
V skutočnosti 464.BG útočila na Nové Zámky na Slovensku
10.10.1944
6:20 Piave, Italy
11.10.1944
7:25 Vienna, Austria
12.10.1944
6:50 Bologna, Italy
13.10.1944
9:00 Blechhammer
14.10.1944
3:45 Maribor, Yugoslavia
Nie je zaznamenaná žiadna akcia pre tento deň pre 464.BG
16.10.1944
7:40 St. Valentin
17.10.1944
4:00 Vienna, Austria
TOTAL
166:35

Tri dni pred poslednou misiou bol povýšený do hodnosti Staff Sergeant spolu s priateľmi z posádky (Haigh, Hutchinson a Krogstadt; Clark a Lonsdorf povýšili na Technical Sergeants)


Dňa 17.10.1944 ako člen posádky 2Lt. John C. Fassnachta na poste zadného strelca bombardéru B-24J-15-FO od 464.BG, 778.BS bol zostrelený nad Slovenskom. Bombardér dopadol pri obci Zohor. Osem letcov opustilo palubu lietadla na padákoch. Do dvoch hodín boli všetci letci zajatí a internovaný v dočasnej väzbe v Malackách. Odtiaľ putovali cez Bratislavu do Wetzlaru na výsluch a potom do tábora StalagLuft III pri meste Sagan. V zajatí strávil Ray Hadden sedem mesiacov a do USA sa vrátil 27.5.1945. Z USAAF bol prepustený 31.10.1945.



Bol vyznamenaný Air Medal dňa 18.9.1944 ako Sergeant a dňa 20.10.1944 dostal k Air Medal prvý Oak Leaf Cluster (bronzový). Zomrel 9. augusta 1979 vo veku 55 rokov.

- Tu nájdete viacej informácií o osude posádky a lietadla.

- za poskytnuté informácie patrí vďaka synovi letca.

piatok, 5. novembra 2010

Spomienky na 29. august


Opisujem priebeh bitky letcov z pohľadu našej Moravskolieskovskej doliny, ako sme ho prežívali v osade Plevovec, dňa 29.8.1944. Každoročne koncom augusta sa mi vracajú spomienky na vojnu. Bol to deň, keď slnko presvecovalo cez vrstevnaté i kupovité mraky. Na našej kopanickej Doline ešte nebolo vymlátené obilie, vonku stoh, stodola úplne plná. Stodola ako mnohé iné krytá slamenými doškami. Bolo predpoludnie a sledovali sme mohutné dunenie letových formácií lietadiel, ktoré smerovali ponad nás kdesi na sever. Už niekde v diaľke bolo počuť detonácie bombardovania, keď sa nad Javorinou objavil v menšej výške letiaci zväz desiatich pevností. Pri pohľade od nášho domu smerom na Novú Horu, keď sa začal vzdušný súboj. Všimli sme si, že vo vel'kej výške nad týmto zväzom sa mihajú drobné lesklé body. To ich napadli stíhači. Bolo počuť ako štekajú guľomety i detonácie leteckých kanónov. Bol to smutný pohl'ad, ako sa obaľovali mohutné stroje do kúdolov dymu a plameňov. Pod nimi sa už začali otvárať kupole padákov, i na letcov na padákoch útočili stíhači. Muži, ktorí už boli vyslúženými vojakmi hlasno komentovali surovosť, ktorá je i vo vojne protiprávna. Až po súbojoch, keď pevnosti padali k zemi v plameňoch, prišli im na pomoc stíhači, ktorý ich mali doprevádzať. Ako deti sme mohli vidieť letecký súboj úplne zblízka. Americký stíhač útočil na nemeckého, ktorý sa snažil nízkym letom kryt do údolí. Dlhé dávky z leteckých guľometov, ktoré boli dobre viditeľné vďaka zápalným strelám, kropili našu Dolinu. Moja stará mama, vel'mi preľaknutá, lamentovala a prosila Boha, aby to nespadlo na našu osadu. Veď by to prežil málokto a zhorelo by všetko do tla hovorila. Nie, nespadlo do našej Doliny žiadne lietadlo, ale vtedy ešte nikto z nás netušil, že i my v našej rodine budeme účastný tejto surovej hry, v ktorej sa môže tragédia rozvinúť do nepredvídaných rozmerov. 

Dnes už neviem určiť, kol'ko dní ubehlo od času súboja po naše trápenie. Otec choval viacej hovädzieho dobytka, kone, ošípané a hydinu. Bolo doma vel'a práce a ľudí na ňu málo, dni sa krátili, takže sa pracovalo dlho do noci. Elektrický prúd u nás nebol. Pri kŕmení dobytka večer sme chodili otcovi do stodoly svietit petrolejovým lampášom, bola ďalej od domu. Keď ma otec volal svietiť, musel som íst bez odvrávania. Keď sme brali sečku, prvý raz bol rebrík na polešenie /povalu/ na svojom mieste, ale druhý krát už ho tam nebolo vôbec, otec si toho hneď všimol a uvažoval, či niekto nie je na hruškách. Mali sme ju hneď na kraji u hospody, ale tam nenašiel nikoho. Pre šečku sme chodili viackrát a nakoniec sa tam rebrík objavil znova. Až ráno, keď otec sám kŕmil a toto sa opakovalo vyšiel na polešenie sa pozrieť, čo sa vlastne deje. Vtedy sa vyjasnilo, kto rebrík prekladá. Boli tam ešte v leteckých kombinézach dvaja letci, samozrejme americký. Nevedel sa s nimi dohovoriť, a tak čo urobil bolo, že  šiel za mamou aby pripravila jedlo, ale nepovedal pre koho. Ona tušila, že niečo nie je v poriadku, lebo bol nesvoj, a tak sa ho radšej na nič nepýtala. Nám ale bolo podozrivé, na čo otec berie konské prikrývky, bývali na návratí, odkiaľ sa brali vždy, keď sa išlo do pol'a. O krátky čas sme okrem starej mamy všetci vedeli, kto býva v stodole. Cez deň sme jedlo do stodoly nosili my deti, aby to nebolo pre susedov podozrivé. Po večeroch pri rezaní šečky sme sa s nimi stretali. Dotial' sme šečku rezali na gepli, pretože pri tom bolo treba viacej ľudí a to už museli pomáhať cudzí to sme si už dovoliť nemôhli, prešli sme na rezanie ručne. Títo mládenci z Ameriky chodili ťahať šečkovicu. Otec sa bál, aby niektorý nestrčil ruku do nej, tak im dal jednému povraz a druhý ťahal za kľuku a mi deti sme mali z toho divadlo. Až raz, keď sa rezala šečka neskoro večer skorej už v noci, otvorili sa vráta a v stodole sa zjavil sused, ktorý bol velitel'om Hlinkovej Gardy v našej obci. Razom sme všetci onemeli, asi okrem nás detí, veď sme tomu vel'mi nerozumeli. Prvý prehovoril sused: "Jano a toto čo tu má byť ? ved keď sa to prezradí, tak nás Nemci všetkých vystrieľajú". Otec mu na to povedal: "I čo ty si nebol vojakom a čo títo chudáci by neboli radšej dom ako sa v tejto slamenej stodole sa schovávať?! Určite majú doma lepšiu ako ja túto!" Ved i môj otec chcel v minulosti odísť do Ameriky. 

 

Fotografia stodoly, v ktorej sa to všetko odohralo. Tá bola zbúraná v päťdesiatich rokoch. Je to pohlaď zo zadu.

Po tejto udalosti sa urýchlilo organizovanie odsunu pilotov. Podrobnosti, čo a kto bol zainteresovaný sme sa ako deti nedozvedeli a aj v neskoršej dobe sa o tom otec nerád zmieňoval. Čo viem, bolo dohodnuté, že otec pilotov prevedie cez Vel'kú Javorinu až niekde na Myjavu alebo k Vrbovciam nad Veličkou. Tu mal stretnúť spojku, ktorá ich mala prebrať. Pamätám sa, že už začínali jesenné mrazíky. Tiež bolo dohodnuté so susedom - veliteľom H.G., že v prípade, keby ho z letcami chytili Nemci, my deti máme ujsť k nemu do stodoly, kde sme mali pripravený úkryt. On sa mal potom o nás starať. Máme s touto rodinou spoločný majetok, tak im otec dôveroval. Z letcami otec odišiel večer cez Ligasovú, Klíny cez Javorník a Vel'kú Javorinu. Jeho návrat sa predpokladal na budúci večer. Nestalo sa tak, mama tŕpla čo sa stalo, sused chodil nervózny sa spytovať čo je nové. Až o dva dni sa objavil otec doma. Počas pochodu mu bolo podozrivé, že stále má niekoho na dohl'ad, ako by bol sledovaný. Menil preto trasu pochodu, vyčkával, aby časové etapy neboli súhlasné z dohodnutými. Chcel zmariť prípadné nástrahy. Letcov sa mu podarilo odovzdať spojke, ktorá sa identifikovala heslom a znakom. Všetkému tomu nejak po celý ostatný život otec neveril, kedže o tom čo je u nás vedel i keď pre nás dobrý priateľ a sused predsa len veliteľ H.G.. Zrejme nikdy sa môj otec nedozvedel možno ani ich mená ani ako a kde skončila ich púť. Iba pri zmienke našej nebohej tety sa dohadovali, že v nejakej knihe sa v Amerike písalo o letcoch, čo boli ukrytý v stodole a nosili im jest deti krčmára, to tak vypadalo na nás, keďže bolo v hospode u Želibabku vždy veľmi veselo a stodola bola bližšie hospode, ako nášmu domu. Pred ostatnými susedmi sme sa o tom nezmieňovali nikdy koho sme prechovávali ani vtedy a pre nás by to nebolo dobre ani po vojne v mieri. 
Po vojne sme v našej rodine mali viac zlého ako dobrého. Matka po úraze cez vojnu chorľavela a v roku 1953 zomrela. Otca v roku 1949 označili ako kulaka. V roku 1950 ho zavreli do Tábora nútených prác do Hronca u Brezna n. Hronom, po jeho zrušený do Leopoldova a Ilavy. Bol nám viackrát urobený nútený výkup, samozrejme že nám všetko vzali a mi sme nedostali nič. Nám deťom pomáhali kádrové posudky zahatať slušnejšie cesty do života. Ja som zostal pri otcovi doma, aby som ho zaopatril, pretože väzenie nechalo na ňom poriadne stopy, zomrel v roku 1964. 

autor: Ján
Číčko, Plevovec