utorok, 25. januára 2011

Emil A. Petr

Emil A. Petr (O-692338)
*29. September 1919, Deweese, Nebraska. Jeho predkovia Jacob Petr a matka Frances (rod. Zabrinsky) však pochádzali z obce od Velkej Bíteše, Česká republika. Emigrovali do USA v roku 1884 a usadili sa na farme nedaleko Deweese. Od vtedy sa píše história rodiny Petr v USA.

Do armády vstúpil 29.12.1941 vo Fort Cook a ako Private (17038387) prešiel niekoľkými základnými tábormi v štátoch. Prvotne slúžil u 57. Fighter Control Squadron v Bostone. Výcvik navigátora B-24 ukončil 16.9.1943 v škole pre navigátorov v San Marco v Texase a dostal hodnoť second lieutenant. Potom absolvoval výcvik za navigátora radaru v Langley.


Emil A. Petr v Bostone v roku 1943. Patril vtedy k 57.FG, a bol na ceste do školy pre navigátorov v San Marco v Texase.


Do Talianska dorazil 5.5.1944 a bol pričlenený k 455. bombardovacej skupine. a jej 739. Squadrone. Bola to prvá "Mickey" suadrona u 15.USAAF. Dokuemnt nižšie však ukazuje prevelenie Emila Petra k 484.BG. Jeho vysvetlenie je, že boli "zapožičaní" pre 484.BG pre PFF akcie.


Podľa listu, ktorý odoslal rodičom, dňa 28.9.1944 skončil turnus 35 odlietaných misií.
Dňa 13.9.1944 letel svoju 39. misiu. Vtedy ho však štastie opustilo. Ako radarový navigátor pre radar "Mickey" na palube bombardéru B-24J-1-FO 42-50570, ktorý pilotoval Capt. Allen. L. Unger, musel vyskočiť na padáku z poškodeného lietadla.


“Všetko to začalo o deň skôr na základni Cerignola, pri Bari v Taliansku, kde bol domov 454. bombardovacej skupiny. Bol som navigátorom radaru Mickey. Bombardéry vybavené radarom boli používané na vedenie formácie, a nemali stabilnú posádku. Len operátor radaru bol viac menej istým členom posádky. Pilotom bol zväčša vysoko postavený dôstojník a teda aj skúsený pilot. Na týchto dvoch osobách ležala celá ťarcha úspešného vedenia skupiny nad cieľ a úspech misie. Zvyšok posádky bol poskladaný náhodne.

Bol september 1944. Nemecká protilietadlová paľba sa sústredila na vedúce lietadlo formácie. To spôsobilo vyššiu rotáciu navigátorov radaru Mickey a tak som sa dostal aj ja do služby Skupinového Radarového dôstojníka (Group Radar Officer). V mojich kompetenciách spočívalo plánovanie rozpisov Mickey navigátorov pre každú akciu.

Dňa 12. septembra 1944 mi Capt. Unger, ktorý bol Squadron Operations Officer povedal, že na druhý deň počas misie bude viesť squadronu a spýtal sa ma, či by som sa vedel naplánovať a letieť s ním. Keďže som stále potreboval 12 akcií do vytúženej 50tky a teda priepustke domov, súhlasil som.

Cieľom 13.9.1944 bola rafinéria Odertal. Let k cieľu bol bezproblémový. Nepriateľskí stíhači sa neukázali. Bol jasný deň a tak nebolo mnoho dôvodov využívať radar. Sledoval som len obrazovku radaru pri prelete ponad Juhosláviu, Maďarsko a Československo. Hneď ako sme odhodili bomby, bombardér sa prudko zatriasol. Protilietadlový granát explodoval tesne pod naším strojom. Jedna vrtuľa bola kompletne odstrelená, ďalšia sa pretáčala naprázdno a tretí motor bol nefunkčný. Keďže sme mali výšku asi 30,000 stôp, pilot mal čas skúsiť ovládať lietadlo. Posádka vyhádzala cez palubu všetko nepotrebné, len aby sme odľahčili bombardér a udržali sa čím dlhšie vo vzduchu.

Leteli sme asi hodinu, strácajúc výšku avšak smerom k domovskej základni. Vtedy nás Captain Unger informoval cez interkom, že tlak paliva rapídne poklesol, a že nezostáva iná možnosť ako padákový hodváb. Zavolal si ma a povedal: „Pete, si prvý“. Keďže to nebola situácia na dávanie prednosti, pripol som si padák a išiel k bombovnici, ktorá bola už otvorená. Pozrel som sa dolu a zem vyzerala byť veľmi ďaleko. Avšak za mnou už čakali ďalší z posádky a tak som neváhal a vyskočil von smerujúc k deväť mesačnému pobytu v zajatí.

Prevaľoval som sa voľným pádom vzduchom, a zrazu som si uvedomil, že padám tvárou dolu a stabilne. Neponáhľal som sa s otváraním padáku, aby sa padák nezachytil o chvost bombardéru. Avšak po chvíli ma napadlo, že či padák bude vôbec fungovať. Potiahol som za madlo otvárania a bledý hodváb sa rozprestrel nad mojou hlavou. Pozvoľné klesanie, aj napriek nepriaznivej situácii, bolo jednou z najpríjemnejších skúseností môjho života. Po hluku a zmätku na palube lietadla, ticho ktoré bolo vôkol mňa takmer ničilo ušné bubienky. Nepamätám si, aké myšlienky bežali mojou hlavou, avšak bolo to veľmi pokojné. Alebo to bol šok?

Avšak je známe, že všetko čo šlo hore, musí raz spadnúť naspäť na zem. Aj môj pád skončil. Môj padák sa zachytil o strom v lese. Po vyslobodení sa z popruhov padáku som sa zošmykol dolu po kmeni stromu, pričom som si privodil jediné „vojnové zranenie“. Poškriabal som si holenú kosť. Boli sme tak zaneprázdnení počas poslednej hodiny letu, že som nemal ani potuchy kde sa nachádzam. Zo starých novín, ktoré som náhodou našiel v lese som predpokladal, že som v Československu.

Bez zmyslu pre smer a polohu som sa začal pohybovať jedným smerom lesom a stretol som drevorubača. Pozdravil som ho slovami „Vítam vás“, čím som vyčerpal veľkú časť mojej slovnej zásoby jazyka českého. Avšak môj vzhľad osoby oblečenej do zeleného elektricky vyhrievaného kompletu mu asi napovedal, že bude lepšie ostať potichu a vytratiť sa preč. Pokračoval som po cestičke, a stretol skupinu ľudí z neďalekej obce, ktorí sa vybrali pozrieť horiace lietadlo, ktoré dopadlo nie ďaleko od mojej pozície. To bol ten moment, keď som oľutoval, že som sa nevenoval viacej učeniu češtiny. Podarilo sa mi však komunikovať a zistiť, že jeden z nich je starosta priľahlej obce a že Nemci nie sú nikde v blízkosti. Avšak druhá informácia sa ukázala ako zavádzajúca a nepravdivá. Možno nepochopili moju otázku, alebo sa báli pravdivo odpovedať. Starosta ma pozval dolu do obce. Rozhodne som však nepostupoval tak, ako by sa patrilo po zoskoku v nepriateľom okupovanom území. Rozumné by bolo sa skryť a vyhľadať pomoc.

Prešli sme v skupinke okolo miesta, kde horelo a dymilo naše lietadlo. Musel som byť odviaty vetrom tým istým smerom ako padajúci bombardér. Prvý som skákal, avšak nikdy nestretol ani jedného letca z posádky. Až neskôr som sa dozvedel, že všetci mali čas opustiť palubu. Nespomínam si odkiaľ som mal informáciu o tom, že sa Ungerov padák zachytil o strom, a že si poranil chrbát a zlomil jednu alebo obe nohy, keď dopadol na zem.

Keď sme prišli na zákrutu, zrazu pred nami stáli dvaja Nemeckí vojaci a mierili na nás automatické pušky. Nerozumel som nemecky avšak správu som pochopil. Pokračovali sme dolu cestičkou, vojaci za mnou. Po čase sa pridali ďalší štyria vojaci. Tak som vpochodoval do malého mestečka pod strážou šiestich vojakov. Keď sme dorazili do Bratislavy, počet strážcov sa zredukoval na dvoch.. Dorazili sme na železničnú stanicu a počkali na vlak, ktorý na druhý deň smeroval do Budapešti. Spali sme na drevenej podlahe nástupišťa. Na druhý deň ma prevzala iná eskorta a putoval som na výsluch.“

Konečným táborom Emila A. Petra sa stal Stalag 7A pri Moosburgu. Do USA sa letec vrátil 4. júna 1945 a zo služby v USAAF bol vyradený v decembri 1945 s hodnosťou 1st Lieutenant.



Emil A. Petr vo svojej pracovni s kolegom žurnalistom Rostandom Medeirosom, ktorý mu pomáha písať knihu memoárov, sedia pri našej stránke (október 2010).


- vďaka za informácie patrí samotnému letcovi Emil A. Petrovi.

sobota, 15. januára 2011

Súboj JGr. Ost s 15.USAAF dňa 7.7.1944

Lt. Norbert Hannig

„Po našej prvej misii proti Američanom z britských ostrovov (29.5.1944, pozn. PK), sme sa mali stretnúť s tými, čo štartovali z talianskych základní a prilietali z juhu, smerujúc na hornosliezske rafinérie. Boli sme zburcovaní a umiestnení na hotovosť do kokpitov spolu s pilotmi 2. Staffel JGr. Ost štartujúcich na Me 109 z Breslau-Gandau.
Plán misie pozostával so stretu so Staffel Me 109  nad Breslau. Mali nám zaisťovať výškové krytie, 500 metrov nad nami zatiaľ čo my na Fw 190 napadneme bombardéry.
Vzlietli sme z Liegnitz a smerovali k Breslau. V tom čase boli nepriateľské formácie hlásené vo výške 6000 metrov nad Neusiedler See, JV od Viedne. Me 109 čakali nad Breslau. Boli mierne vyššie ako my, letiac v Schwarmoch. My sme mali letovú formáciu po osem strojov, tak ako sa predpokladalo pri útoku na nepriateľské zväzy bombardérov. Zamával som krídlami na znak, že sme pripravení sa spojiť a letieť k nášmu cieľu. Očakával som že vedúci messerschmittov urobí to isté. Namiesto toho začal strmo klesať za náš chvost, a všetko nasvedčovalo tomu že zaútočia. Zakričal som do rádia „Čo to stváraš idiot, my sme Cyklisti. Vypadni z našich chvostov!“
Pridal som plyn a začal prudko stúpať. Avšak naša formácia sa rozpadla, ako sa individuálne dvojice Me 109 a Fw 190 premiešali. Z tohto pohľadu stávali vlasy na hlave. Nakoniec sa nám podarilo presvedčiť pilotov Me 109 že sme členmi Luftwaffe.
Zatiaľ bombardéry leteli na sever. Moje číslo, jeden zo žiakov, sa ku mne pridal počas zmätkov nad Breslau. Major Knappe bol bývalý bombardovací pilot so suchým zmyslom pre humor. Teraz mi povedal cez rádio „Hannig, prečo ich neobkľúčime a nezajmeme – vy idete zľava a ja sprava. Stretneme sa na druhej strane.“
Bola to lákavá myšlienka, ale úplne sa rozplynula, keď sa dostali bombardéry na dohľad. Zamierili sme doľava od zväzu a potom sme chceli preletieť doprava. Doprovodní stíhači neboli nikde na dohľad.
„Achtung - útočím!“ Priletel som asi 300 metrov nad bombardér po mojej pravej strane v najvyššej squadrone. Zrovnal som rýchlosť, a skĺzol za jeho chvost a zamieril na oba pravé motory. Po mojej dávke odleteli z krídla kúsky plechov. Z motorov vyšľahli plamene. Pokračoval som v streľbe. Vtom vybuchla krídelná palivová nádrž. Unikal som z miesta skazy strmhlavým klesaním a zaregistroval bomby, ktoré núdzovo odhodil.
Moja stíhačka sa odrazu zatriasla. Zasiahla ma obranná paľba. Potlačil som viac, aby som čím skôr unikol z dostrelu palubných zbraní. Keď všetko vyzeralo mierumilovne, začal som vyberať môj let. Vtedy vyskočili obe podvozkové nohy a zamkli sa na svojej polohe. Aj keď nepriateľskí stíhači neboli v dohľade, nemalo význam ďalej letieť s vysunutým podvozkom. A pristátie na podvozok na neznámej zemi tiež nedávalo mnoho šancí. Hrozila stojka lietadla pri zaborení sa podvozku do mäkkej pôdy. Musel som nájsť rýchlo najbližšie letisko.
Zbadal som jedno na okraji stredne veľkého mesta a zamieril k nemu. Bolo to mestečko Grottkau. Po pristátí som zobral padák pod pazuchu a pobral sa na vlakovú stanicu, odkiaľ som sa dostal späť do Liegnitz.
Tento krát sme nezaznamenali žiadne straty. Po nedorozumení nad Breslau sa všetci ostatní vrátili na základňu bez kontaktu s nepriateľom. Moje číslo, Major Knappe, bol jediní pilot ktorý spolu so mnou napadol bombardéry, avšak bez úspechu. Neskôr som sa dozvedel, že Staffel Me 109 nevyviazla z akcie tak ľahko.“
Pár faktov k akcii.
Aj keď Lt. Norbert Hannig neuvádza dátum, muselo sa jednať o 7.7.1944, čo bola druhá operačná misia, kedy sa I./ JGr. Ost stretla s nepriateľom, a prvá proti 15.USAAF. Z letiska Liegnitz štartovalo o 10:25 hod. spolu jedenásť FW 190 od 1. Staffel JGr. Ost, ktoré sa vo výške 7000 metrov nad Breslau stretli s 24 Me 109 od 2. Staffel, štartujúcimi o 10:27 hod. z letiska Wiedengut. Spolu mali napadnúť bombardéry medzi 11:00 a 11:45 hod. Otázkou je, či sa vo formácii 2. Staffel nachádzali aj piloti pridelení k 3. a 4. Staffel, nakoľko hlásenia o zostreloch spomínajú príslušnosť pilotov k týmto jednotkám.
Spolu letci I./JGr Ost nárokovali päť zostrelov bombardérov B-24 a jednej doprovodnej stíhačky P-51. Zostrel Lt. Hanniga nie je zaznamenaný a môže byť siedmym nárokom.

Ofhr. Steins (2./JGr.Ost) P-51, 15 Ost S/QQ-1: no height [Ratibor] 11.15 hod.
Ofw. Müller (3./JGr. Ost) B-24, 70R/SQ-3 at 7.000 m. [E. Prossnitz] 11.29 hod.
Ltn. Karlheinz Cordes (1./JGr. Ost) B-24, 70R/SQ-9 at 5.000 m. [E. Prossnitz] 11.47 hod.
Ltn. Werner Schaldt (2./JGr. Ost) B-24, 15 Ost S/UR-9: 6.500 m. [N. Trentschin] 12.05-10 hod.
Ofw. Herzog (4./JGr. Ost) B-24 HSS, 14 Ost N/AR-4: 6.500 m. [S. Trentschin] 12.20 hod.
Hptm. Wienhusen (4./JGr. Ost) B-24, 14 Ost N/DR-19: no height [N. Neuhausel] 12.40 hod.
 
V tento deň zaznamenala I. Gruppe JGr. Ost poškodenie alebo stratu štrnástich lietadiel. Traja letci boli ranení (FjGw. H. Bachnick, Fhr. K. Schell a Fw. X. Forster). Lt. Werner Schaldt zahynul pri núdzovom pristátí. Piaty stroj je vedený ako poškodený nepriateľskou paľbou. Možno sa jedná o Fw 190 Lt. Hanniga. Zvyšných deväť bolo bez personálnej ujmy, a väčšinou boli spôsobené bez pričinenia nepriateľského letectva. Tri stroje boli poškodené pri návrate po vzlete na akciu, a štyri sa poškodili počas plnenia cvičných úloh.

- fotografia N. Hanniga prebraná z tejto stránky
- spomienky sú z knihy "Luftwaffe Fighter Ace"

streda, 5. januára 2011

Mark M. Dujmovic

S/Sgt. Mark M. Dujmovic (ASN: 37344433)

S/Sgt. Mark M. Dujmovic
Mark sa narodil 19. apríla 1923 v malom baníckom mestečku Farr, Colorado. Bol najmladším z troch synov Mary a Toma Dujmovica. Druhá svetová vojna si vyžiadala život jeho nevlastného brata Johna “Shad” Kesericha, ktorý slúžil vo Francúzsku ako prieskumník U.S. Army. Vo vojne zahynul aj jeho strýko Bill Ratkovich, ktorý je pochovaný v trupe krížnika USS Arizona v Pearl Harbor na Havajskych ostrovoch.

Markov otec Tom prišiel do USA na lodi začiatkom dvadsiateho storočia z Chorvátska ako dvanásťročný čierny pasažier. Tom zarábal na rodinu prácou v uhoľných baniach. Mark skončil strednú školu Holy Cross Abbey v Canon City, Colorado v r. 1941. V škole bol dobrým futbalistom, basebalistom a basketbalistom. Bol preborníkom v boxe - vyhral High School Conference v strednej váhe. 

Marka povolali v r. 1943 keď mal 19 rokov. Do služby nastúpil  8.4.1943 v Denveri.  Základný výcvik absolvoval v Salt Lake City, Utah, Buckley Field v Denveri, Colorado, v Laredo, Texas, a v Lincoln, Nebraska. Tréning pre zámorie absolvoval na leteckej základni v Pueblo. Mark sa stal členom 15t. leteckej armády v rámci ktorej bol zaradený k 763. squadrone 460. bombardovacej skupiny v Taliansku. Po úspešných 24 náletoch Mark letel na svoj dvadsiaty piaty dňa 11. decembra 1944. Teda chýbalo mu iba 10 náletov a jeho bojová činnosť by skončila.

Spolu s ostatnými deviatimi členmi posádky Markov B-24, kde bol palubným strelcom, letel vo formácii bombardovať južne zoraďovacie nádražie vo Viedni, keď ich bombardér dostal tri priame zásahy. Avšak nad Slovenskom lietadlo začalo horieť a posádka ho musela opustiť.

Mark pristál ďaleko od ostatných, na borovici, vysoko nad zemou. Bol zranený šrapnelmi na nohe a na chrbte. Našiel ho tam a pomohol mu drevorubač z Dobrej Vody s vnukom. Mark neskôr zistil, že drevorubač žil istý čas v Rockvale, Colorado a dokonca poznal jeho strýka Dana Ratovicha. Títo muži zobrali Marka do sedliackeho domu, kde ho žena, ktorá žila v USA 30 rokov nakŕmila a ošetrila ako najlepšie vedela. Slovenskí žandári ho potom zatkli a odviedli k Nemcom do mesta. Neskôr ho previezli vlakom do štátnej väznice, kde väznili aj partizánov. Tam ho prvý raz vypočúvali.

Po predbežnom výsluchu ho vlakom previezli do Nemecka do zoraďovacieho a vypočúvacieho strediska Wetzlar, v ktorom bol zhruba mesiac zavretý na samotke. Opäť ho vypočúvali a omnoho dôkladnejšie.

Odtiaľ ho zobrali do Stalag 3A v Ludwigsburgu. Strava a podmienky boli veľmi zlé. Mark v táboroch stratil vyše 27 kg. Po oslobodení červenou armádou a odovzdaní do rúk Američanom ich odviezli sanitky a nákladné autá na letisko C-47. Z letiska Marka previezli do poľnej nemocnice, kde oslobodených zajatcov zbavili vší a dezinfikovali. Ich oblečenie spálili.  Mark sa potom dostal do vojenskej nemocnice na základni Lucky Strike vo Francúzsku a odtiaľ do vojenskej nemocnice Army General Hospital v Rhuan vo Francúzsku. V nemocnici ochorel na zápal slepého čreva a operovali ho. Mal šťastie, že sa mu to neprihodilo skôr, podľa jeho slov by určite neprežil. Potom Marka previezli nemocničnou loďou domov do USA. Vylodil sa v Bostone a tam bol hospitalizovaný. Odtiaľ ho poslali do Fitzsimmons v Denveri, kde mu operovali nohy.  

Napokon po desať mesiacoch útrap sa Mark ako 21 ročný vrátil domov. Bol vyznamenaný medailami Purple Heart, Air Medal, POW Medal a Good Conduct Medal. Zomrel 24. októbra 2009 vo veku 86 rokov.

 - spracované na podklade materiálu D. Wicksa a prekladu S. Ponca